
Misionár, ktorý prišiel
do Marrakéša, sa chcel každé ráno prechádzať po púšti na okraji mesta.
Hneď pri prvej príležitosti
si všimol muža, ktorý ležal na piesku, hladil ho rukou a ucho tlačil
k zemi. „je to blázon“ povedal si.
Každý deň však pozeral na
ten istý výjav a za mesiac ho to správanie už natoľko znepokojilo, že
k mužovi pristúpil, kľakol si vedľa neho a lámanou arabčinou sa ho
spýtal: „čo to robíte?“
„robím spoločnosť púšti,
utešujem ju v jej samote a v jej slzách.“
„nevedel som, že púšť
môže plakať.“
„plače každý deň, pretože
jej snom je byť užitočná človeku a premeniť sa na nesmiernu záhradu,
v ktorej by sa pestovalo obilie a kvety a chovali ovce.“
„povedz teda púšti, že
dobre plní svoje poslanie,“ povedal misionár. „zakaždým, keď tadiaľ kráčam,
chápem rozmer ľudskej bytosti, lebo šíry priestor púšte mi umožňuje vidieť, akí
sme malí pred Bohom. Pozerám sa na jej piesčiny, predstavujem si tých miliónov
ľudí na svete, ktorí boli stvorení ako seberovní, aj keď svet nie je vždy ku
každému spravodlivý. Jej hory mi pomáhajú meditovať. Keď vidím, ako na obzore
vychádza Slnko, dušu mi zaplaví radosť a hneď mám bližšie ku
Stvoriteľovi.“
Misionár muža opustil
a vrátil sa ku svojim každodenným záležitostiam. Aké však bolo jeho
prekvapenie, keď na druhý deď zastihol muža na rovnakom mieste
a v rovnakej pozícii.
„povedal si púšti všetko,
čo som ti povedal?“ opýtal sa ho. Muž prikývol.
„a napriek tomu stále
plače?“
„k sluchu mi dolieha
každý z jej vzlykov. Teraz plače preto, že celé tisíce rokov bola
presvedčená o svojej naprostej neužitočnosti a každý deň premárnila
preklínaním Boha a svojho osudu.“
„Povedz jej teda, že človek,
aj keď žije omnoho kratšiu dobu, si tiež mnohokrát myslí, že je neužitočný.
Zriedkakedy objaví dôvod svojej existencie a domnieva sa, že Boh je
k nemu nespravodlivý. A keď sa konečne stane, že mu nejaká udalosť
osvetlí, prečo sa vlastne narodil, myslí si, že už je príliš neskoro, aby svoj
život zmenil a tak sa trápi ďalej. A rovnako ako púšť sa cíti vinný,
že premrhal toľko času.“
„neviem či ťa púšť
vypočuje.“ Povedal muž. „Je tak zvyknutá na bolesť, že nevie chápať veci inak.“
„Potom teda urobíme
niečo, čo robím vždy, keď cítim, že ľudia stratili nádej. Pomodlíme sa.“
Obaja si kľakli
a modlili sa, jeden sa obrátil k Mekke, pretože bol Moslim, druhý
zopol ruky, pretože bol katolík. Obaja sa modlili k svojmu Bohu, ktorý je
stále ten istý, aj keď Ho ľudia vytrvalo nazývajú odlišnými menami.
Keď sa nasledujúci deň
misionár vypravil na svoju rannú prechádzku, muža tam už nenašiel. Na mieste,
kde obvykle objímal piesok, zvlhla pôda, pretože tam vytryskol prameň.
V ďalších mesiacoch zosílil a ľudia v meste tam vybudovali studňu.
Beduíni jej hovoria „Slzy
púšte“. Tvrdia, že každý, kto sa z nej napije, dokáže premeniť príčinu
svojho utrpenia na dôvod svojej radosti a nakoniec objaví svoj pravý osud.